Karpatský mudrc

Čo je to vlastne festival? Ide očividne o cudzie slovo – my sme kedysi mávali hody… A čo sú hody? Nuž Česi majú výraz „hod boží“ – čo napovedá, že hody neboli v prvom rade o opulentom obžerstve, či o tanečnej zábave, ale o oslave nejakého boha. Pripomínam výraz nejakého, keďže ľudia mali v časoch pohanstva bohov viacej – v časoch kresťanských sa ale v našich končinách hody venovali sviatku patróna miestneho kostola, lebo každý kostol je zasvätený nejakému svätému. Takže na hody sa neoslavuje priamo Boh najvyšší, ktorému sa venujú Vianoce a Veľká noc, ale len tí „nižší“ z kategórie svätcov…

Táto tradícia je však veľmi stará – ani nikto nevie, že ako – jednoznačné však je, že boli nájdené miesta, kde sa vykonávali takéto náboženské obrady, ktoré sa týkali širokej populácie – ktorá bola spriaznená aj pokrvne – šlo vlastne o stretnutia ľudí z toho istého rodu, resp. kmeňa. Život ich rozptýlil po krajine, ale oslava ich boha ich zviedla načas zasa dokopy. Čoho samozrejme využívali nielen na hodenie reči, že čo nové u vás, ale aj na rozličné obchody, všakáno. Vymieňali sa informácie, tovar, emócie, dojednávali sa zmluvy – aj manželské, keď rodičia párili svoje deti… Gréci si zasa vymysleli športové zápolenia – dnes sa celkom zabudlo, že tzv. olympijské hry boli v prvom rade náboženské oslavy!

Jasné bolo aj to, že po dlhej ceste bolo treba obnoviť sily a tak sa miesto stretnutia menilo aj na jednu veľkú reštauráciu. Nehovoriac o tom, že bohom sa prinášali obete – aby sa aj boh najedol a získala/kúpila sa tým jeho priazeň, všakáno…

Nebudem v tomto smere zachádzať do nejakých podrobností, napr. čo kto obetovával, niektoré kultúry obetovávali zvieratá, niektoré aj ľudí – faktom ale napr. je, že Ježiš bol ukrižovaný práve vďaka hodom – keď sa tie židovské „hody“, konané Jeruzaléme – do ktorého sa zišli všetci židia z krajiny – snažil využiť na propagáciu svojej verzie judaizmu, ale nejako mu to nevyšlo, baránkovi Božiemu…

Dedinské hody bývali stretnutím celej dediny ako jednej rodiny – došli potomci miestnych babiek rozlezení po svete a takto raz za rok sa u mám stretli. Iste, prichádzalo sa i na Vianoce – ale tie boli v rodinnom kruhu okolo stromčeka, či na Všech svätých, ale to sa ľudia stretávali na cintoríne a oslava tam teda žiadna nebola – na hodoch ste sa ale stretli nielen s blízkymi príbuznými, aj so vzdialenejšími, so spolužiakmi, kamarátmi a radovali sa, hodovali, zabávali, tancovali, kecali…

V našej dedine vždy bývala aj hodová zábava, ba vlastne až tri – v piatok, sobotu i nedeľu. Kultúrny dom bol vtedy obkrúžený dubovýmy ratolesťami, ktoré vytvorili živý plot a von sa dali stoly, lebo dnu sa všetci nezmestili… V nedeľu ráno bývala omša, na ktorú prišlo aj mnoho tých rodákov, takže tiež sa nepomestili, čo ale nevadilo. Kostol vtedy zasa obkrúžili stánkári so šiatrami – a na prehýbajúcich sa stoloch ponúkali domáce sladkosti (spomínam hlavne na tzv. hrom, či cukrovú fajku…), či obrázky svätých spolu s obrázkami filmových hviezd (takže Ježiško s Máriou bol vedľa obrázku Winnetua s Ribanou…). K tomu kopu ďalších hlúpostí – remeselné hračky, hlavne ale zahraničné z Hong Kongu, varešky, pátričky, šatky, sklenené šperky, loptičky na gumičke, papierové píšťalky – také naťahovacie…

Hody však hodmi robili hlavne tzv. komendanti, ako babky hovorili prevádzkovateľom kolotočov a pojazdných strelníc – tie prichádzali aj dva týždne vopred a večer sa mládež zabávala vozením, či streľbou do papierových ruží – dnes je to hádam trestný čin učiť sa strieľať zo vzduchovky… Mali aj svoje amplióny, ktoré celé dni vrieskali modernú západnú hudbu na celú dedinu, dotvárajúc tak celkovú hodovú atmosféru.

No a samozrejme, v nedeľu to bolo aj to samotné hodovanie pri stoloch obťažkaných šnicľami, fašírkami, šalátmi, zákuskami – medzi misami a taniermi sa tlačili fľaše alkoholu, džbány a poháre… Hostia sa ládovali tuhými, či tekutými obetinami, vychvaľujúc kuchárske umenie babiek, či mám a spomínali na časy mladosti… Veru, bola to taká divná zmes radosti s nostalgiou, gurmánskeho zážitku s bolesťami brucha, veselosti a bolenia hlavy z chlastu…

Pravda, dnes ani tie hody nie sú, čo bývalo – ľudia majú mobily, net – komunikujú hocikedy s hocikým na opačnom konci sveta, nielen raz za rok. Jedla je tiež dosť – denno-denne sa hoduje… Hudba z rádia, z prehrávačov – nič vzácne. Posledné hody u nás v dedine boli také komorné – ani dedinská zábava, kolotoče tak dva – viac prázdne ako plné, strelnicu som ani nevidel… Čo ubudne nabudúce…?

No a čo teda tie festivaly dnes? Jasné je, že je to mestský vynález! V mestách hody nebývali, hoci mávali aj viac kostolov – a ale aj viac bohov! Čo mešťanov teda nespájalo ako jednu rodinu, všakáno. Ale tam zas mávali jarmoky – kde sa nejaký konkrétny boh až tak neoslavoval, i keď v menších mestách bol jarmok tiež napojený na nejakého miestneho patróna – robili sa hlavne tie obchody – de facto to teda bola taká skrytá oslava rímskeho boha Merkúra – boha obchodu a zisku – a dobrý obchod bolo treba osláviť, nie? Takže počas jarmokov boli krčmy napratané – a na svoje si prišli aj muzikanti, ktorí tam boli vítaní, či tí „komendanti“ všeho druhu. Proste mestské „hody“, kde boh aj rodina boli skôr bokom…

No časom prestali bývať aj tie jarmoky, ale mládež sa chcela zabávať a tak sa vymysleli stretnutia mládeže, festivaly – oficiálne ako kolektívne sledovanie vystúpení umelcov, komendantov jednych… Miesto obžerstva sa chudobná mládež viac spoznávala a vytvárala sociálne väzby, ktoré občas skončili sobášom… Proste nič nové, už v staroveku mali ľudia také stretnutia – ale ako som spomínal, tým hlavným tmelom bola vtedy úcta k rovnakému bohu. No akého boha majú dnešní návštevníci festivalov prichádzajúcich aj z celého sveta, há? Chodia sa tam klaňať hudobným idolom? Či len sa tak zabaviť, nič viac? Či vlastne oslavujú samých seba ako bohov, ktorým patrí svet…???

V starom Ríme mali ale také príslovie, že keď ľudia zabúdajú na bohov, bohovia sa im pripomenú aj sami – katastrofami, ktoré ľudom spôsobia! Akosi som si na to spomenul, keď som počul, že aká katastrofa postihla festival Pohoda v Trenčíne… Holt, Perúna nezaujíma názov festivalu – záruku pohody môžu ponúkať jedine jeho usporiadatelia – nabudúce to chce viac úcty k dákym tým skutočným bohom – hlavne k tej matke Prírode – tá zjavne nečíta noviny a nepozerá televíziu a tak nevie, že má poslúchať nejakých pozemských samozvaných bôžikov, ktorí si naivne myslia, že je len otázkou času, kedy budú rozkazovať aj jej!

——————————————————————————————————————–

Moja babka, keď išla búrka, tak zaliezli do domu a v okne zažali sviecu… Blesky-hromy to síce nezahnalo, ale aspoň ju nič netrafilo!!!