Karpatský mudrc

Blížia sa výročia „Novembrov“, tak sa mi pri tej príležitosti vybavujú spomienky na časy dávne, socialistické… Že akých „Novembrov“? Predsa 7.11 a 17.11.! Pravda, ten prvý dátum sa dnes akosi neoslavuje, no faktom je, že nebyť toho prvého, nebol by iste ani ten druhý ako jeho negácia!

Spomínam na tie časy, keď „sme“ povalili socík v nádeji, že príde lepšia doba. No prišla…? My starší vieme svoje! Zmena politického režimu mi príde ako výmena životnej partnerky – čo som skúsil dvakrát – s rovnakým výsledkom… Prvá partnerka bola super, až na nejaké jej necnosti, ktoré mi však časom začali liezť na moje slabé nervy. Po mesiacoch súžitia som pochopil, že oné súžitie nie je len o zdieľaní pekných chvíľ, ale hlavne o nekonečnom riešení spoločných problémov. No a keď ich chce niekto riešiť idiotsky, resp. vám problémy ešte vyrába, tak idete od toho preč, všakáno…

Dal som si potom záležať, aby moja nová partnerka nemala také isté necnosti – čo teda ani nemala, no ukázalo sa, že ona má zasa nejaké iné! Nemenej popudlivé! K tomu som s hrôzou zistil, že postráda aj nemalú časť tých dobrých, ktoré mala tá predošlá! Takže som sa cítil ako z blata do kaluže… Jej výmena za tretiu partnerku sa spočiatku javila ako dobrá vec, kým som nezistil, že som sa dostal z kaluže pod odkvap – ba časom aj pod vodopád! Teraz po rokoch si kladiem otázku, že či to malo význam, meniť partnerku? Iste by som žil inak, no lepšie? V niečom možno áno, v inom asi ani nie, že…?

A čo teda tá výmena socíku za „demokraciu“, v ktorej nám vládnu tí istí, len si nehoria komunisti, há…? Spomenul som si na viacej vecí, reku na porovnanie, tak ma napadlo, že z toho urobím seriál. Pokračovanie podľa odozvy. Začnem tým najhlavnejším – chlebom – z ktorého sme živí…

Za socíku sme mávali na dedine chlieb z pekárne v meste – jeden druh, jednu veľkosť, jednu chuť. Aj rožky, jeden druh „rovných rožkov“. Chlieb sa nazýval že cmarový. A tento socialistický chlieb bol v prvom rade oveľa väčší, ako sú dnešné chleby! Nevážil som ho, no určite bol väčší! Plný veľkých dier a kmínu. Keď mama taký čerstvý chlieb doniesla domov, prevoňal celú kuchyňu a s bratom sme sa bili o prvý chrumkavý krajíček, ktorý bol pre nás hotovým zákuskom! Mňám! Mama nikdy neodrezala aj ten z druhého konca, že to sa nemá… Taká blbosť! Chlieb mal dva konce, každý sme mohli mať po jednom. Starší brat ma obyčajne prechytračil, sviňa jedna! Keď sme sa odkrajovaním krajcov prepracovali na druhý koniec chleba, samozrejme už tak nechutil. Chlieb nebol na druhý deň ani chrumkavý zvonku, ani taký vláčny vo vnútri, na tretí deň bol už taký drolivý, kyslý a na štvrtý bol dokonca často plesnivý! Však do chladničky ho nik nedával, ani keď ju mal…

Babky na náš socialistický chlieb frfľali, že je taký ťažký, kyslý, nie je dobre vypečený, dlho nevydrží a svoje ponosy adresovali súdruhovi riaditeľovi mestskej pekárne, ktorý zhodou okolností býval v našej dedine. Ten ich odbíjal výhovorkami, že ale sú predsa technické normy, oni ten chlieb nemôžu piecť dlhšie – len presne ako norma káže! Babky vrčali, že teda treba zmeniť normy, na čo súdruh riaditeľ diplomaticky reagoval, že on je na také malým pánom… To bola tá totalita – však ako mohla taká babka meniť technické normy v socialistickej pekárni, há? Tak si babky len zafrfľali a pomodlili sa za skorý pád komunizmu aj s jeho neľudskými normami!

To babky netušili, že príde aj horšie ako nevypečený chlieb! Žmolky!!! Také nedostatočne premiesené pláty cesta v striedke! No des a hrôza! Tie sa nedali jesť, bolo ich treba vykrojiť. Takže babky, len čo stretli súdruha riaditeľa na ulici, začali reklamovať, že čo to má byť, tie žmolky? Na to súdruh riaditeľ iba pokrčil plecami, že to robí polámaný gumový pás na miesenie. Tak teda prečo ho nevymení? To teda vraj nemôže, lebo podľa technickej normy sa vymieňa po určitom čase a ten ešte neuplynul! Nemôže pás meniť hocikedy… No babky teda metali očami – ale nepomohli si! Technická norma je raz technická norma! Pre súdruha riaditeľa bola dôležitejšia ako kvalitný chlieb pre pracujúcich! Technické normy treba dodržovať, ani keby nebolo čo jesť, všakáno…

Toho pána súdruha nikto v dedine nemal rád, nikto sa s ním nebavil, robil si svoje… Robil si aj svoje klobásky, ktoré mal zo svíň, ktoré vykŕmil nepodarkovým chlebom. Lebo ako sa nastavovala linka na pečenie chleba, tak sa prvé chleby obyčajne nezdarili… Že sa vlastne nezdarili ani tie ostatné, to nikomu tam hore nevadilo! Hlavné že boli domáce klobásky, že?

No a prišla Zamatka a hľa, žiadne žmolky, žiadny nevypečený chlieb, aj sortiment nevídaný!!! Akurát tie ceny trocha poskočili, všakáno, ale konečne kvalita! Či naozaj…? No ako kde! Nové súkromné pekárne sa snažili, takže boli aj kvalitné chleby, ale dosť drahé. V marketoch boli síce lacnejšie, no také plané… A spomínam, ako som prvý raz nabehol do jedného nemenovaného rakúskeho reťazca, reku wau, aký pekný chlieb, rakúska kvalita, chytím do ruky – a že aký ľahký, teda dobre vypečený – no doma šok! Veď to čo je? Striedka pekne biela, bez veľkých socialistických bublín – s elánom zahryznem a on úplne bez chuti! Malých bublín mal toľko, že som mal pocit, že žujem polystyrén! No fúj! Takže tam na chlieb nechodím. Vlastne normálny chlieb dnes ani nejem, záľubu som našiel v takých semiačkových, ktoré majú aspoň chuť semiačok!

Vtipné je, že manželka môjho syna sa nedávno zamestnala vo vychýrenej súkromnej pekárni, synátor mi párkrát prinesol ich chlieb, ktorý zvýšil a ako zamestnanci si ho môžu zobrať so zľavou. Nie je to teda taký nedopečok pre svine ako mával súdruh riaditeľ. Normálny, pre ľudí, demokratický, dobre vypečený chlieb. Tento drahý špeciál dokonca s veľkými dierami. No, normálny… Zasa znormovaný! Lebo bez soli! A bez kmínu! Zasa bez chuti!!! No des a hrôza! Teda pre mňa! Lebo miesto socialistickej normy máme zasa tie európske! A tie nariadili menej soliť! A prisoliť si taký chlieb dodatočne, to už nikdy nie je ono…! O kmíne nehovoriac…

Pýtam syna, či nerobia aj nejaký s rascou? Že nie, to vraj nikto nechce… Naozaj? No neverím! Chlieb bez rasce mi príde ako guláš bez papriky! Pravda, mladým to nevadí, že tam nie je, však taký bezrascový sa tu pečie práve od tej Zamatky. Mne to ale vadí! Občas síce nájdem v nejakom markete aj taký, že špeciál rascový – ale balený, krájaný! Nechrumkavý…

Takže aký je môj rezultát? Že za socíku sme síce mali nevypečený, žmolkový chlieb, ale aspoň prvý deň bol delikatesa! Tieto „demokratické“, našuchorené, neosolené, bezkmínové chleby sú len krmivo pre otrokov, ktorí nevedia, čo je to dobrý pravý slovenský chlieb! Holt, láska ide cez žalúdok a moja láska k tomuto režimu je asi taká, ako tých babičiek k socialistickému! Veď ako ja môžem ako obyčajný človek zmeniť nejakú európsku normu, há? Takže neostáva mi iné, ako sa modliť ako tie babičky… Ámen.