Karpatský mudrc

Pripomínam, že pána/súdruha Fica som iba pár krát stretol – nikdy som sa s ním nestretol osobne, hoci s jeho straníckymi šéfmi som sa dostal aj do užšieho kontaktu. Stretnúť nejakého politika nie je problém – stačí ísť na Deň otvorených dverí v NR SR konávaný 1.9. (Teda ani neviem, či sa ešte konáva, už tam nechodievam – a však bol ten kovid a vôbec, dnes sa politici ľudí už boja! Ale kto za to môže? Zlý ľud? Treba ho vymeniť…?)

Ja som využil túto novinku hneď na začiatku, keď sa zaviedla. Behol som do Blavy, vystúpal k novostavbe NR SR a tam som užasol, lebo som videl dlhý rad vinúci sa od hlavného vchodu dolu schodmi na terasu, kde sa zalamoval k druhému schodisku smerom na cestu. Reku fíha, ako fronta na vianočné mandarinky…! Ale socíkom odchovaný som trpezlivo, hoc nervózne čakal, že aké to bude v tejto „hlavnej kuchyni slovenskej politiky“?

Samozrejme, že my na konci sme boli zvedaví, že čo spôsobilo tento rad, prečo sa to šinie tak pomaly? Sa tam niečo rozdáva zadara, či čo? No ukázalo sa, že zdržanie spôsobovala dôsledná prehliadka návštevníkov, že či náhodou nemajú nejaké zbrane – cez taký rám nás preháňali, do tašiek zízali – to bolo pre nás, na socíku odchovaných, tiež novinka – za socializmu nič také nebývalo! Tak čo už – za socíku ste si nemohli kúpiť pištoľ, teraz ju má kadejaký dôchodca…

V rade boli napodiv viac starší ľudia ako naša „držiteľka rána“, ale niet divu – vtedy fičal Mečiar – bol len on a potom dlho nič a potom ostatní. Ten tam ale vtedy tuším ani nebol… Ale to je jedno, teraz ide o iného premiéra. Proste ako sme tam stáli, tak sme videli, že občas šiel ktosi pomimo radu bočnými dverami – dnu, či von. Po jednom, či v skupinkách. Ak tam medzi nimi ľudia v rade identifikovali nejakého známeho politika, tak na to reagovali buď potleskom, ak bol obľúbeným, či piskotom, ak obľúbený nebol, však ako inak? Myslím, že piskot sa ušiel hlavne poslancom za KDH. A tí sa ani nebáli, že niekto z neprešacovaného radu po nich začne strieľať – akurát si od neho držali odstup, však mohli byť aspoň opľutí…

No a zrazu vidíme, ako si to od ulice nenáhlivo šinie osamelý chlapík – vysoký, štíhly, široké plecia, dobre padnúci oblek – no hotový James Bond, či Jánošík! Lenže na krku nebola hlava so širokým klobúkom a havraními vrkočmi, lež prostovlasá, taká guľatá, s chlapčenskou tvárou a blonďatou kefkou vlasov… Vo fronte to šumelo, že a toto je kto? Ľud netušil, či má tlieskať, či pískať… I ja som si kládol túto otázku a nakoniec som dospel k záveru, že by to mohol byť Fico, ten právny expert SDĽ, ktorého táto strana občas vytiahla do TV, keď bolo treba zaujať nejaké právne stanovisko. Ale veď ten je oveľa menší, či nie? Vídaval som ho na obrazovke a mal som z nej pocit, že to bude taký pomenší podsaditý chlapík a on je pritom taký že priam basketbalista??? To tá televízia až tak skresľuje? Nedivil som sa, že ani ostatní ho nevedeli hneď identifikovať. Nakoniec ktosi povedal jeho meno, no aj tak sa nič nedialo – ani piskot, ani potlesk – Fico nevzrušene kráčal do schodov, ako keby nikto na schodisku okrem neho nebol, až kým sa nedal pohltiť tou budovou…

Iste, Fico vtedy nebol vo vedení strany, bolo tam kopu iných lídrov, takých v najlepších rokoch, tak okolo 40, on bol o pol generácie mladší. SDĽ ho vyťahovala viac-menej aj ako ukážku, že dávajú priestor i mladým talentovaným ľuďom – a Fico mal titul pred menom, aj za menom, aj na ministerstve pracoval – no pritom vyzeral na pubertiaka… SDĽ rovnako tak dávala priestor Ľuptákovi, ako že nie sú len blavácká kaviarenská inteligencia, ale že sú s nimi aj robotníci… No kto vtedy v SDĽ tušil, že obaja toho využijú na vlastné politické kariéry a že SDĽ-ka skončí na smetisku dejín, há?

Keby mi vtedy niekto povedal, že Fico bude štvornásobným premiérom, tak by som si ťukal po čele! Tento nevšímaný pán, ktorý nevšímavo prešiel okolo nás? K charizme premiéra Mečiara mal teda veľmi ďaleko, hoc mal také isté vzdelanie ako „Vlado Veľký“ – skôr pôsobil dojmom, že jeho cieľom je len nejaká vysoká funkcia s právnickým vzdelaním – taký generálny prokurátor, sudca Najvyššieho, či Ústavného súdu SR – ale reku to sa mládenec ešte načaká tak 20 rokov – však vtedy bolo zvykom, že vysoké funkcie zastávali ľudia po 50-tke…

Veru tak, Fico bol vtedy niekto iný – tváril sa, že ani politik vlastne nie je, nepristavil sa, nepozdravil, nerozdával odznaky SDĽ, či autogramy, karafiáty, mydielká – tváril sa, že on je len zamestnanec NR SR, ktorému sú tí nedočkaví voliči ukradnutí! Tváril sa útrpne, že ide iba do svojej práce – nič viac… Aký kontrast proti dnešnej dobe, keď sa s elánom vrhol k maličkému davu priaznivcov!!!

——————————————————————————————————————–

No a ešte teda aké to bolo dnu. Tak to som bol dosť sklamaný – vstupná hala bola síce široká, ale nízky strop nad hlavou ako v nejakej lodi na mňa pôsobil stiesnene – cítil som sa viac ako na palube akéhosi Titaniku, než v pevnej budove. Ten pocit umocnil pohyb po úzkych chodbách s dunivou drevenou lodnou podlahou – a tie minizáchodíky, to vari navrhoval letecký inžinier? Ešte aj to zábradlie bolo také isté ako na Titaniku, akurát bolo nerezové!

Pravda, stretol som tam kopu politikov, ktorých som dovtedy videl len v TV, sem tam som hodil reč – ba stretol som aj Ficovho straníckeho šéfa, pána/súdruha P. Weissa – postával tam kdesi bokom tak osamelo, bez Fica, ktohovie, kam ten zmizol…? No spočiatku som mal pocit, že Weiss tam sedí, ale po chvíli som sa uistil, že naozaj stojí – a zasa som bol v šoku! To je Weiss naozaj taký malý? To naozaj tá televízia až tak skresľuje? Že veľkých robí malými a malých veľkými? Tož, na vlastné oči som sa o tom presvedčil – odvtedy televíziám nedôverujem… A vlastne ani politikom, však klamú ešte aj telom…