Karpatský mudrc

Tak sa nám v poslednej dobe roztrhlo vrece s mŕtvymi celebritami…, éé…, sorry, tento tradičný prímer asi vyznieva teraz blbo… No chcel som pripomenúť, že teraz v krátkej dobe po sebe zomrelo veľa celebrít, ku ktorým mám istý vzťah. Koniec-koncov, celebrity sú súčasťou našich životov, robia nám vizuálne a akustické životné prostredie – teda ľudovo povedané, že ich vidíme a počujeme – a niekedy aj vtedy, keď ich nechceme vidieť a počuť… Často nás ovplyvňujú či svojim spôsobom života, či svojím dielom, napr. pesničkami, či postavami, ktoré stvárnili. Hlavne také herečky – neraz ovplyvňujú módu účesov, meikapu, obliekania, či vyzliekania… Ich smrť znamená, že s nimi zomiera i niečo, čo máme už roky od nich v nás, všakáno. No ale dosť bolo cnostných kecov, nestojím pred rakvou, idem k veci, pripomeniem teda tie celebrity práve odíduvšie do „večných lovíšť“… (Pamätáte? Winnetou… :-p)

Médiá najviac spomínajú Fedora Flašíka – však ich človek. No ruku na srdce – čo my ostatní? Čo pre nás tento pán urobil? Mediálny a marketingový mág, ktorý „robil koka-kolu z vody“ a predával ju – no nie je to vari forma podvodu? Pán, ktorý vedel k sebe presunúť milióny a žiť si ako milionár – no vzor pre jemu podobných, ktorých zmyslom života nie je niečo vytvoriť, ale užiť si… Hovorí sa, že o mŕtvych len dobre a tak teda túto stať o pánovi Flašíkovi končím…

Ďalej sú už len celebrity z umeleckej brandže. Napr. taký Josef Laufer – herec, i spevák. Veľa toho síce nenahral, ani nenaspieval – ale ak, tak to stálo za to! Keď som bol v kočíku, on už bol slávny – napr. titulnou pesničkou k filmu „Starci na chmelu“ – hoci ju nespieval sám – no čpí a nej taká životná energia, že ma tá pesnička vždy „rozteskní“. A roztúži po čistej láske – a vždy chcem mať aj ja tých „sedumnáct let“… Ale kde ju vziať? Ešte k nej prihodiť mušku zlatou, kozorožca a polárneho motýľa – a „zemský ráj to na pohled“… Uvažujem, že si túto pesničku dám zahrať na poslednú cestu…!

„Sbohem, lásko“ já jedu dál“ – to je tiež jeho skvelá pesnička o odchádzaní – a o tankovaní – veta „Prosím plnou!“ ma vždy vráti do dávnych čias mladosti, keď bol na pumpe pumpár, ktorý vám osobne tankoval nádrž a kasíroval vás. Bol tam človek – dnes si musíte natankovať sami, zaplatiť si môžete sami… Ale hádam časom inštalujú AI aj do tankovacích stojanov a zasa si pokecáme, nie?

Laufer mal veľkú charizmu a k tomu mocný hlas. Myslím, že ten by sa veru nebál medveďov na Slovensku – ak by nejakého zočil, tak by na neho len zručal: „Zalez do háje, ty vole, naplaš tady lidi! Jó, ty vole? A honem, ty vole!“ A chlaptý „vôl“ by v mžiku zaliezol pod najbližší kameň! (Vsuvku o medveďoch som tu pridal, lebo medvede zvyšujú čitateľnosť… Kto nepíše o medveďoch, ako keby tu ani nebol!)

Jana Breichová – új, sexsymbol „mého mládí“, taká česká Sofia Lorenová skvelá herečka s peknou tváričkou – to je dobrá kombinácia, všakáno. Pravda, zo svojho tela toho veľa neukázala, nanajvýš holý chrbát s holým zadkom – ale v tej dobe mi to ako pubertiakovi aj stačilo – lebo ha!- je nahá! Koniec-koncov, ani tá Sofia Lorenová neukazovala nahý predok, len zadok – však decentná erotika, žiadne porno – herečky nie sú ku…, ale umelkyne – aj ak hrajú ku…. Predok Lorenky videl len ten sladký „Marčelo“ – a tváril sa trocha vydesene… Takže ak Lorenka, taká hviezda, ukáže prdel, prečo nie aj ja, že jo…? Možno ak by Lorenka ukázala aj predok, tak vidíme aj predok tej Breichovej, nie? Nielen my sa opičíme po celebritách – aj celebrity sa opičia – po tých ešte slávnejších!

V každom prípade predok pani Brejchovej videli jej muži a jedným z nich bol aj tretí najškaredší český herec – Vlastimil Brodský. (Škaredší boli asi už len Effa a Hlimomaz…) To keď som sa dozvedel, tak som len krútil hlavou – to ako kráska a zviera, či čo? Čo na ňom preboha vidí? Múdrosť? Charizmu? Slávu asi nie, veď ona bola slávnejšia. No časom to na mňa pôsobilo pozitívne – však hľa, my škaredší máme nádej, že sa dá zbaliť aj krásavica! Pravda, stále som nevedel, že ako…

Ako ale pani Breichová ako starla, tak prechádzala na role prefajčených intelektuálok – preč bola dievčenská nevinnosť a citovosť, ktorú predviedla napr. vo filme „Vyšší princíp“. Tak prefajčené intelektuálky teda nič pre mňa! Našťastie mala aj mladšiu sestru Hanu, ktorá síce nemala taký talent, ale tvár mala „neméně hezkou“ – a k tomu ukázala aj ten predok! Cha!!! (Lásky jedné plavovlásky) Teda nie celý, hlavne bruško a pupok – no nádhera! Krajší mala už len moja ex… Pch! Akurát vraj sa kvôli tomu pohnevali. No čo už, nebudem to riešiť, ale je to nepekné, keď súrodenci nedržia spolu… Prečo sa hrať na Kaina a Ábela?

Pravda, tento český hviezdny herecký pár trocha ovplyvnil aj môj život – nie vzorom, ale filmom „Hodíme se k sobě, miláčku…?, v ktorom hrali manželov v kríze, ktorí si hľadali nových partnerov cez vtedy novinku – počítač! Ktorý bol vtedy že jedna veľká sála! No časom sa zmenšili a jeden taký si kúpil jeden môj kámoš, hoc stál viac ako nový Favorit – ten motorový. No a že ako ho využiť na podnikanie, sa ma raz pýtal? Nech sa rentuje… Napadla ma akurát taká počítačová zoznamka a tak sme si založili vlastnú! Ha! Veď obaja sme boli slobodní – no nič sme si nenašli, žiadnu babu snov! Však kde nič nie je, tak ani smrť neberie… Odvtedy sme obaja tak trocha mizogýnmi – mizogýn ale nie je človek nemajúci rád ženy – je to človek, ktorý nemá rád zlé vlastnosti na ženách a ktorý proste vie, že ti dobré akosi nemajú, resp. ak ich nejaká má, tak sa rýchlo predá/vydá a ostatné sú potom už len nepredajné ležiaky, všakáno…

No a na záver je tu Dušan Grúň. Kedysi som bol v tom, že slovo grúň je také že echt slovenské – no potom som zistil, že je to vlastne starý anglikanizmus odvodený od slova green – zelený – preto sú grúne zelené, všakáno… Dnes pre zmenu možno počuť výraz „grín“ – aj keď sa píše ako ten green – no myslí sa tým golfové ihrisko… Kedysi chodili po grúňoch bačovia – dnes chodia po „grínoch“ zbohatlíci a nejaké tie celebrity tváriace sa bohato – aspoň duchom…

Ale to som trocha odbočil. Faktom je, že na pána Grúňa mám obzvlášť silnú spomienku – bola to prvá celebrita, ktorú som videl naživo a časom som sa s ním dokonca rozprával! Iste, s celebritami je to už tak – vidíme ich len cez všemocné médiá a keď je to naživo, tak je to silný zážitok. No pravda, je rozdiel ísť na nejaký koncert, či divadelné vystúpenie a byť len divákom, hoc i to je pôsobivé, vidieť tie celebrity zblízka a je rozdiel nadviazať i nejaký kontakt, napr. aspoň očný – že tá celebrita si vás všimla, nie ste nevidený vesmírny pozorovateľ – alebo dokonca s vami prehodí aj pár slov! Takých zážitkov mám viacej, hádam inokedy, no ako som spomínal, pán Grúň bol prvý!

To bolo tak, že keď som bol malým školákom, tak sa unúval do našej dedinky! Vtedy bol na vrchole popularity – jeho motýľa „Bátrflája“ dávali snáď každý deň v rádiu a on hľa, prišiel koncertovať naživo k nám! Pravda, nebol sám, prišli ešte Zdeněk Sychra a nejaká Nora, tuším Blahová. Správu o ich vystúpení sme mali dlho za fámu – ale nakoniec sa premenila na skutok, ktorý si nikto nenechal ujsť! Tak natrieskaný kultúrák som nevidel nikdy predtým ani potom! Ľudia tam boli namačkaní ako sardinky, či v autobuse – to bolo tak za 10 plných autobusov, veru! Ak by pán Grúň hodil do davu za hrsť siriek, tak málo ich dopadne až na zem! Tož, boli tam aj ľudia z okolitých dedín, fakt že hlava na hlave – keby prišiel pápež, tak toľko ľudí hádam ani nepríde… Lebo kto bol vtedy v TV, to bol boh! A je vari pápež bohom…? TV bola vtedy len jedna, bol len jeden program a všetci pozerali jedno a to isté – a tak sa mali o čom baviť, že „…a videl si včera?“

Takže zážitok na celý život vidieť túto mediálnu trojicu naživo! Muži slintali hlavne po tej Nore – však aké extrakrátke mini čo mala! Jáj, vnoriť sa tak do nory tej Nory…! Babky sa prežehnávali – a potom pučili oči aj ony, lebo tá Nora sa stále prezliekala (teda za plentou…) a tak krútili hlavami, že „…a to koľko tých šiat preboha má?“ No orgie závisti od žien nosiacich jeden kroj 30 rokov… (Tak dnes kadekto zazerá na Blahu, vtedy sa zazeralo na Blahovú!)

Sychra bol bradatý a bradatí sú z nejakého nepochopiteľného dôvodu menej obľúbení ženami, takže medzi ženami hviezdil oholený slušňák Grúň. Aj babky to kvitovali – žiadne „bítls-háro“, rifle – bol ako zo škatuľky priduvší z plesu. Slušný chlapec s motýlikom spievajúci o motýľoch… A taký aj zostal celý život – keď prišli do módy iné hudobné štýly, tak zostal sebou – nikdy nerokoval, nepankoval, nerapoval – bol vždy ten slušňák slušne spievajúci slušné piesne. Čo sa mu oplatilo, lebo sa mohol časom „repetovať“ so svojím repertoárom – aby svojich poslucháčov vracal v čase do čias, keď benzín stál korunu a lietali ešte motýle… (Plná nádrž za 30 Kčs – tak boli vtedy malé nádrže…)

No a tak som sa s ním stretol po cca 30 rokoch opäť – tentoraz v zákulisí. Vtedy bola predvolebná kampaň, ja som bol vrchným lepičom plagátov v polovičke okrese a zabezpečil som tak natrieskanú sálu pre predvolebný míting, že sa muselo koncertovať nadvakrát! Odmenou mi bol pobyt v zákulisí s hviezdami, ktoré mali prilákať voličov. No a on tam tak stál pri stene, trpezlivo čakal na svoje vystúpenie a mne nedalo i prihovoril som sa mu svojím typickým nejapným humorom – podpichol som ho, že určite nie je originál! Pripomenul som mu, že som ho už videl pred tými 30 rokmi naživo a že predsa nemôže vyzerať stále rovnako ako predtým! Reku že v skutočnosti je iste len imitátorom toho Grúňa… Tak pučil trocha oči, hľadel úkosom, ale nakoniec nahodil svoj typický šarmatný plachý dievčenský úsmev a odvetil: „Som to ja…!“ A to bolo všetko na tému jeho originality… No, pokecali sme si… Tak nebudem ho zbytočne rozptyľovať pri práci, ešte zabudne text, však bol už vtedy starší – ale fakt vyzeral stále rovnako! Neviem, plastika? Či životospráva? Prišiel mi síce menším, ale keď som ho videl prvý raz, tak som mu bol po pás, teraz som ho prečnieval o hlavu. Asi som narástol…

V každom prípade na mňa urobil dobrý dojem – on bol takým naozaj slušným slušňákom – on sa na neho nehral ako dnes nejeden politik… Nikdy som o ňom nepočul nič zlé, nemenil manželky častejšie ako autá, nebil milenky, však žiadne asi nemal, žiadny alkohol, či dokonca drogy alebo hazardné hry – však keď hviezda nevie čo s „peňázmi“, tak ich ide hneď „investovať“ do svojho blaha. On nebol hviezda s maniermi – bol to profík, ktorý bol rád, že sa môže živiť svojím koníčkom. Neboli sťažnosti na nedochvíľnosť, čo je tiež taký „hviezdny“ manier, že však otravný fanúšik počká… Iste, nebol zrovna zhovorčivý – zdá sa, že bol v skutočnosti introvert a nie s každým hneď kamarát, ale ako sa hovorí, „rád by som mal takého za suseda“…!

Tak susedom mi už nebude… Ale zostalo po ňom dielo – pre nás všetkých, ktorí chceme počúvať jeho pohodové piesne pripomínajúce časy, keď sme sa tešili na budúcnosť! Čo sa o dnešnej dobe teda povedať nedá, všakáno… Na záver môžem teda už len napísať obligátne, že „Česť ich pamiatke!“, či „Vďaka za to, čo ste nám dali!“ – a čas ukáže, na koho z týchto nedávno zosnulých celebrít si spomenieme tak za 10-20 rokov a na koho nie – ten je najspravodlivejší sudca! Čas sa totiž podplatiť nedá…!

P.S.: Tak ma napadlo – dnes máme Green Deal a predtým sme mali Grúňa Dušana… Čo nám dal Grúň už vieme a čo nám dá (a vezme) ten Green Deal ešte len uvidíme – no neteším sa veru na tie svetlé zelené zajtrajšky razené razítkami horlivých bojovníkov za nulové kadečo…