Karpatský mudrc

Použil som takýto tradičný novinársky zavádzajúci bombastický dvojzmyselný titulok na prilákanie čitateľov, ale vopred sa k tomu priznávam, keďže nie som novinár, ale služobník pravdy, takže veci uvádzam na pravú mieru – M. R. Štefánik síce nastúpil 4.5.1919 v talianskom letisku Campoformido živý a zdravý, no zdravý…, primerane jeho veku, všakáno, no v skutočnosti bol už dávno „politickou mŕtvolou“! A to od 28.10.1918, kedy pražská kamarila vyhlásila svoju republiku ako „protioheň“ voči republike, ktorú vyhlásil T. G. Masaryk vo Washingtone o 10 dní skôr!

„Muži 28. října“, ktorí v Prahe zorganizovali prevzatie moci, potom dôsledne odignorovali dohody, ktoré mal Masaryk s krajanskými organizáciami (Clevelandskú, Pittsburskú), ktoré financovali jeho činnosť, odignorovali aj Masarykove Washingtonské vyhlásenie nezávislosti (signované pritom do Paríža!), ktoré zdegradovali do formy nezáväznej politickej deklarácie, odignorovali aj Štefánikov návrh na štátnu vlajku… Proste urobili si svoju republiku po svojom ukradnúc tú Masarykovu a Štefánikovu! Ich roky driny si privlastnili a Masaryka vykopli hore do funkcie nadštandartne plateného prezidenta a Šfefánika poslali na Sibír a to doslova! Menovali ho ministrom vojny, hoci pod tzv. Washingtonskou deklaráciou figuruje vo funkcii ministra národnej obrany! Že detail? Ale kdeže, podstatná vec – Pražáci si totiž urobili vlastného ministra národnej obrany! Nešlo o hru so slovíčkami, ale o kompetencie, že kto bude vládnuť akému vojsku – a Štefánik „velil“ légiám ďaleko v zahraničí, po ich príchode ich ale prebral domáci minister…

Légiám v Rusku však napríklad velil reálne francúzsky generál Janin a Francúzi si dali záležať, aby tam na Sibíri trčali čo najdlhšie a nezasahovali tak do diania v novej ČSR. Pripomínam ten fakt, ktorý priznal T.G.M. spisovateľovi J. Čapkovi v jeho knihe „Hovory s T.G.M.“, že Masaryk mal v pláne prísť do Čiech na čele týchto légii z Francúzska, kam pôvodne smerovali a nastoliť prostredníctvom nich svoju diktatúru!!! No a samozrejme pražské ekonomické elity vôbec nestáli o takého diktátora – syna slovenského kočiša s ľavicovým zmýšľaním, ktorý sľuboval legionárom, že nová republika bude socialistická! To určite…! Tak popohnali miestnych politikov, aby Masaryka predbehli! Čo sa aj stalo – a tým sa Štefánik stal politickou mŕtvolou, lebo pražskej kamarile ani on nepasoval do karát – hlavne ako zmenil farby – francúzsku trikolóru za taliansku! (Čo vidno reálne aj na aeropláne, ktorým Štefánik priletel, všakáno…)

Pražáci sa zaštiťovali Parížom, ktorý mal záujem obklopiť porazené Nemecké cisárstvo obručou svojich spojencov a ktorí rozhodne nestáli o to, aby v novej ČSR mali vplyv Taliani, hoci formálne stojaci na strane dohodových víťazov. A Štefánik bol už jednou nohou a celým srdcom na talianskej strane – ako snúbenec talianskej markízy z vplyvnej rodiny, príbuznej samotnému talianskemu kráľovi! Pre Francúzov bol týmto odpísaný, hoci mu dali hodnosť generála práve vďaka tomu, že sa mu podarilo získať Talianov pre myšlienku vytvorenia ČSR! Vlastne tá hodnosť brigádneho generála bola len prepožičaná, však M.R.Š. bol reálne demobilizovaný pre zdravotné problémy. No boli to práve Taliani, ktorí ako prví na svete vlastne uznali nový štát, lebo uznali predstaviteľov Československej národnej rady ako predstaviteľov štátu – ktorému následne pomáhali s budovaním jeho armády. Akosi sa napr. tají, že tie tzv. ruské légie na Sibíri mali síce ruské uniformy, aj zbrane, no financovali to hlavne práve Taliani! V očakávaní, že nová ČSR sa dostane do ich sféry vplyvu v rámci znovuvybudovaného Rímskeho impéria…

Štefánika brali proste ako svoju prevodovú páku – a ktohovie, ako to bolo aj so jeho zoznámením sa s driečnou markízou Giulianou Benzoni, ktorej starý otec dojednal vstup Talianska do vojny na strane Dohody! Iste jej bolo odporučené, aby si toho krpatého staršieho plešivého vtedy plukovníka francúzskej armády trocha viac všímala, lebo je pre Taliansko a jeho víťazstvo veľmi dôležitý, aj keď tak na prvý pohľad nevyzerá…! A tak si ho všimla a hľa, plešatý starček zahorel láskou ako k inteligentnej markíze, tak i rovno k celému Taliansku, všakáno… Na dochovanej fotke jej doslova leží pri nohách ako taký pes – spolu s iným psom… Však vieme, ako sa robí politika!

No vojna skončila skôr ako sa rusko-talianske légie dostali do Francúzska, Štefánik ako minister vojny mal funkciu síce dobre platenú, ale už bezvýznamnú… Pražáci naďalej robili všetko preto, aby sa táto Štefánikova armáda nevrátila a jej návrat natiahli na mesiace, až roky – len aby nedošli vcelku! ČSR medzitým obsadili čs. légie z Francúzska a mali spory s Talianmi, ktorí okupovali Slovensko ako svoj diel koristi po Rakúsko-Uhorsku, čo sa ale nepáčilo ako Parížu, tak i Prahe, všakáno a M.R.Š to mal tiež riešiť.

No Štefánik bol ako zrnko v mlyne – ako generál a občan Francúzska mal bojovať za Francúzsko – ako snúbenec talianskej markízy za Taliansko. A Taliani, ktorí si ho najprv predchádzali, teraz chceli investíciu nazad aj úrokmi! Lenže M.R.Š. bol v Prahe bez akéhokoľvek vplyvu – zradil ho aj nahor vykopnutý Masaryk, ktorý riešil, že kam ho upratať! Nemal politickú stranu, nemal tam vplyvných priateľov, bol úplne bezmocný – a teraz mal splatiť taliansku „pomoc“ – ale ako?

Prílet Štefánika sa prezentuje ako jeho návrat do vlasti, no zrazu sa človek dočíta, že nešlo o triumfálny návrat národného hrdinu domov, ktorí si ako francúzsky generál a čs. minister príde do Ríma, luskne prstami, že potrebujem lietadlo, chcem pozrieť rodnú hrudu a mater! Bola to služobná cesta – onen bombardér bol v skutočnosti len výstavná vzorka (bez guľometov), ktorú mal prezentovať v Prahe reálne vládnucim politikom, hlavne ministrovi národnej obrany a presvedčiť ich, aby si nová republika takých výtečných bombardérov nakúpila čo najviac!

Veru, a lietadlo malo mať medzipristátie vo Viedni, no Štefánik si vymohol, aby pristálo v susednej Bratislave, aby mohol doma machrovať, že sa vracia sťa junák na takom drakovi na Slovensko… Práve stamodtiaľ pochádza jeho výrok, že nechce vstúpiť na pôdu nepriateľa – vo Viedni – a tak si vlastne môže sám za následnú tragédiu pri Ivánke – sám sa tam predsa dral!

No jasné mu bolo, že z predaja aeroplánov iste nič nebude – iba ešte trocha zneužil Talianov… Táto misia bola pre neho „impossible“! Čo naznačuje aj jeho posledný pochmúrny list jeho snúbenke. Štefánik už dávno nebol tým horlivým budovateľom nového nezávislého štátu – bol degradovaný do role dílera talianskych lietadiel, uvažujúcim o odchode z politiky. Lebo veď už dávno bol politickou mŕtvolou!

Je otázne, čo by, keby…, keby žil ďalej? Netušil, že časom budú mať Taliani nejakého duceho – ktorý by mu s elánom pomáhal získať vplyv v ČSR, ale to je už otázne. No jedno je isté – smrť tohoto francúzsko-česko-slovenského generála otvorila dvere do politiky bývalému talianskemu kapitánovi a istému nemeckému kaprálovi, keďže práve neuspokojenie talianskych požiadaviek na podiele z koristi viedlo nakoniec k výmene talianskej vlády a nástupu duceho a neskôr jeho učenlivého žiaka v Nemecku…

P.S.: A tú story o motýľovi mávajúcom nad Pekingom poznáte? (fraktály, vzorce chaosu…) Ja by som to parafrázoval: Pád lietadla v Prešporku urobil o 20 rokov novú vojnovú búrku!