Karpatský mudrc

Tak a máme zasa to nepekné výročie, tí keď „ruSSkí okupanti“ s potešením vtrhli do našej demokratizujúcej sa krajinky – ich tanky cestou pučili autá, autobusy, električky, strieľali po všetkom živom, hlavne po mierumilovných študentoch, znásilňovali devy a rabovali – obzvlášť kurence, hodinky, práčky (vtedy ešte bezčipé…), či televízory (vtedy čiernobiele elektrónkové…). No des a hrôza väčšia, ako keď k nám vtrhli Turci, či Tatári, či predtým ešte Maďari, Avari, Húni a Rimania dokopy…

Teda takú predstavu musia mať mladí ľudia na základe informácii, ktoré im podsúvajú „nezávislé „médiá, či umelci. Napr. vo filmoch z tejto doby musí byť scéna, ako niekto poránu otvorí okno a ha! Mieri na neho kanón tanku zaparkovaný v úzkej uličke! Režisér s modrou knižkou vo vrecku iste nevidel a nepočul tank zblízka a ten filmový je asi nepojazdný z múzea… Inak by vedel, že tank má motor výkonný ako niekoľko motorov z nákladiakov, lebo aj váži ako niekoľko nákladiakov a nepočuť taký motor sa ani nedá – resp. tank počuje aj hluchý, lebo pri pohybe robí menšie zemetrasenie a takéto vibrácie hluchí vnímajú! K tomu tie oceľové nenamazané pásy dosť škripocú – ale podľa režiséra mali tí Rusi asi elektrické tanky na vzdušných vankúšoch, keď nikoho nezobudili…! Holt, umelci!!! A na takéto stupidity chcú ešte dotácie zo štátneho fondu umenia…!

Ja som ale pamätník a tú inváziu som videl na vlastné oči a u nás, na dedine, akosi prebiehala úplne inak, než nám podsúva množstvo dokumentov z udalostí, ktoré sa diali hlavne v mestách plných mladých ľudí roztrpčených, že im, „držiteľom rána“, to ich „ráno“ – teda budúcnosť podľa svojich túžob, cudzia armáda ničí!

Bol som vtedy ešte predškolák, ale mama ma zvykla zavesiť na oveľa staršieho brata, takže som sa pohyboval v družine školákov. Na tú udalosť si dobre pamätám – bolo horúce leto, ktoré sme trávili oblečení len v červených trenírkach (inakšie ani neboli – tá totalita a uniformita…) a sandáloch. Práve skončili naše hry na poliach plných bálov slamy, z ktorých sme si robievali bunkre. Tie družstevníci naložili a odviezli, na poliach zostali už len početné kŕdle husí spásajúcich vyklíčené obilie. Keď sme zrazu počuli – tanky! Fú! Tie zmiešané pocity neistoty a zároveň nadšenia z niečoho nového…

Pravda, kým z rádia som počul hlásenia vzrušených redaktorov (televízor sme nemali, nie že by ho Rusi ukradli, proste nemali sme naň – veď stál niekoľko platov a nič v ňom nebolo, len propaganda – asi ako teraz…), tak dedinčania zachovávali kľud a tvárili sa, že sa nič nedeje… Lebo u nás sa naozaj nič nedialo. Nijakí vojaci do našej dediny nevtrhli, žiadne rabovanie, streľba – vôbec nič! Len občasný príšerný dunivý hukot zo svahu nad dedinou desil naše sliepky a babky… Iste tanky, však čo iné? Letisko bolo opačným smerom a rámus lietadiel sme dávno poznali…

To mama spomínala, že keď cez dedinu prechádzal front – nie studený, ale 2. ukrajinský (pod vedením maršála Malinovského), tak to boli iné rabovačky a znásilňovačky! Kurence a svine fuč, dedove hodiny tiež a moju babku obháňali – holt, bola ešte k svetu, veď za mlada vyzerala ako tá „Věstonická Venuše“… Tož, akosi nám ktosi zabudol pripomenúť, že niektoré jeho divízie boli postavené z trestancov, ktorí si takto mohli skrátiť trest… (Však aj Putin tak urobil nedávno, všakáno.)

Zvedavá mládež ale čoskoro zistila, že ten rámus ide z takého vŕbového hájika, ktorý bol pri križovatke ciest medzi dedinami – hľa, tam sa usídlili oni – okupanti s tankami! Myslel som pôvodne, že pre ten pekný hájik a potok vedľa neho – miesto ideálne na kempovanie. Až po rokoch som ale zistil, že ide o strategické miesto – oná križovatka je totiž križovatkou dvoch starobylých ciest – jedna, stará hradská z Blavy do Žiliny a druhá z Nitry na Moravu. Pravda, tá druhá bola tak pre kone a muly, čo kedysi stačilo, keď sa ale začali používať povozy, tak cesta šla bokom okolo – no stále tu zostala ako pašerácky a vojenský chodníček! Pár desiatok metrov južne od ležiska Rusov boli kedysi zakopaní aj Nemci – zostali po ich dokonca na naše pomery unikátne betónové guľometné bunkre typu Tobruk, ktorými strážili nenápadný strategický priesmyk na Moravu, cez ktorý by tanky prešli – preto tu boli za Nemcov aj mohutné protitankové zákopy!

I zobral ma brat na „pakasic“ bicykla a s ostatnými chalanmi sme teda šli pozrieť tie tanky. Pravda, do vojenského tábora sme sa báli vkročiť, tak sme len tak občumovali z cesty na kopanice cez potok a sledovali tých okupantov medzi stromami a striehli hlavne na tie tanky. No tank nie a nie uvidieť! A keď sa konečne ozval ten známy dunivý rámus, tak sme s prekvapením zistili, že ho vydáva nejaký obstarožný nákladiak! Rusi mali totiž vtedy výhradne benzínové motory a hluk mohutného benzínového osemvalca vysoko prevyšoval rachotivo-svištiaci rámus s dvanásťvalcových dízlov starých tatroviek – no nepochopiteľné… Chalani ale boli presvedčení, že tie tanky tam iste sú a tak sme tam šli viac-krát, no bezvýsledne. Nikdy sme žiadny nevideli – len tie rachotiace zily, či menšie gazy…

Videli sme zmorených vojačikov, ktorí v tom horku chodili v rubáškach s červenými výložkami s nápisom CA zapnutých až pod krk s bielym límcom zvnútra a vo vyblýskaných čiernych čižmách – no úprimne sme ich ľutovali, my, trenírkári v sandáloch… Chalani na ich pokrikovali, aby ukázali aspoň samopaly a snáď aj troch zastrieľali – no nič, ignorovali nás! Všimol si nás len jeden vyškľabený chlapík, ktorý vyzeral ako mladý tučný Stalin – taký kaukazský typ. Veď vôbec, tí mládenci boli dokonale pestrá zmeska rozličných národov – boľševici si dali záležať, aby boli ich vojenské jednotky zložené z celého kúta „CCCP“ – najlepšie z národov navzájom sa neznášajúcich, aby tak predišli vojenskému puču… A ten malý tučný fúzatý „Stalin“ ale nemal ani samopal! Asi kuchár, súdili sme podľa brucha a machroval teda iba s bodákom…

Vzadu sme síce videli okrem iných nejakého chudého blonďavého mladíka s kalachom, ale ten nás ignoroval – ten bol pre zmenu taký chudý, že by sa za ten samopal mohol aj skryť! Pôsobil pritom dosť vydesene a zmorene ako aj ostatní. Nič hrôzostrašné! Boli doslova poľutovaniahodní! A vraj nejaké babky im tam aj zaniesli nejaké buchty – no dôstojník vojakom zakázal jesť ich – že by mohli byť otrávené… Takže úbohí ruskí okupanti ani neokoštovali pravé slovenské buchty od našich babiek! No chudáci vydesení, bojaci sa svojich dôstojníkov…

Naozaj, vydesenejšich vojakov som nevidel – kým som ja sám nebol vojakom – slúžil som ani nie sto kilometrov od nemeckých hraníc, keď sme sa práve dozvedeli o zostrelení kórejského civilného lietadla vraj sovietskou stíhačkou. Fúha! Reagan vtedy rinčal vesmírnymi zbraňami, politická situácia sa dosť zostrovala a teraz toto! Čo ak kvôli tomu vypukne tretia svetová, há…? Pripomínam, že som bol spojárom a že susedná budova bola veliteľstvo armády – a hádajte, kam ako prvé padajú bomby? Predsa na veliteľstvá armád a na spojárov… Takže chalani sa pár dní tvárili dosť vydesene, asi ako tí „ruskí okupanti“, kým sa situácia neukľudnila…

A vtedy som pochopil aj vydesenosť tých ruských – veď oni sa tiež báli, kedy na nich zaútočia lietadlá NATO! Boli predsa v cudzej krajine kúsok od hraníc so Západom… Miestna nespoľahlivá armáda trčala v kasárňach a oni boli na prvej rane miesto nej! Domorodci ich nezaujímali, resp. dôstojníci ich držali od nich ďaleko. Pravda, v mestách bola situácia iná – tam boli na stráži križovatiek a ciest tiež, no miestni mládenci na nich hrozili, kamene hádzali, či dokonca po ich hádzali tzv. „Molotovove koktaily“, zápalné fľaše, ktoré neboli na pitie a ktoré nevymyslel ani Molotov, ba ani Rusi, ale Fíni na ruské tanky…

A čo mal taký vojak na stráži v tanku, či obrnenom aute robiť? Nechať si rozbiť hlavu, že plukovný chirurg zašije? Či nechať sa upáliť zaživa? Tak po agresívnych mládencoch vypálili pár ostrých a že zblúdilá guľka zabije nejakého chodca, dieťa dokonca…? Ja by som predsa ako vojak urobil to isté! Tí radoví vojaci nemohli za nič, len plnili rozkazy a vylievať si na nich zlosť bolo dosť nebezpečné…

Naši mládenci v dedine sa na hrdinov nehrali – žiadne päste, kamene, kokteily… Rodičia by ich za to sami zlátali! Starší ľudia už mali rozum a boli zvyknutí na to, že cez našu krajinu sa často promenádujú cudzie armády. Robili si svoje a s cudzou armádou nad dedinou koexistovali – kým sa kamsi nestratila a bolo… Pravdu povediac, v našom okolí sa tí „okupanti“ viac nevyskytovali, ak nerátam pár vydesených vojačikov, ktorí v neďalekých Častkovciach strážili sklad s múkou. Žiadne tanky široko-ďaleko…

Tank som naživo videl a počul až na vojančine – hoci som bol spojár, ale tankisti boli hneď vedľa. A tie keď pucovali pásy, to bolo rámusu! Doteraz neviem, či v tom vŕbovom hájiku nejaký tank bol, lebo sme žiadny nevideli a časom som zistil, že červené výložky má sovietska pechota – tankisti majú čierne a na také si nespomínam… Paradoxne mám kvalifikáciu na konštruovanie hoc aj tankov, ale k tomu som sa u nás akosi nedostal – veď dovezieme z Nemecka, čo by sme nejaké vyrábali, všakáno… Ešteže máme aspoň tie samohybné húfnice – vyzerajú ako tank…

V každom prípade treba vypočuť aj žalovanú stranu a kto chce vedieť, ako to vnímali sami sovietski vojaci, tak odporúčam nejakú knihu od bývalého sovietskeho dôstojníka píšuceho pod pseudonymom Suvorov – ten spomínal to, čo som videl – že tí sovietski vojaci – okupanti sa báli vojny! A že keď mali nejakú nehodovú udalosť, napr. že raz im zhorela motorka, lebo ju horúcu čistili benzínom, alebo keď im spadol z mosta transportér – tak to dôstojníci nahlásili ako útok miestnych partizánov! A keďže takých nehôd bolo dosť na takú armádu, tak do Moskvy šli denno-denne hlásenia o útokoch nezdolných „českých“ partizánov – až tam došli k záveru, že armádu musia stiahnuť skôr, ako im ju tí hrdinskí domorodci vyhubia! Veru tak – a v Rusku sa statočných „českých partizánov“ boja doteraz…