Znásilňovanie je nepekná vec – nie že stará ako ľudstvo, ešte staršia! Už dážďovky, či ploštenky sa znásilňujú, hoci sú obojpohlavné – no je výhodnejšie byť samcom ako samičkou z hľadiska energetického. To, čo u nich vyzerá ako milostný tanec, je len súboj typu „dať (spermie) a nedostať ich!“ Kdeže nejaká láska, tá tam nehrozí, matematika je matematika…
Začnem vtipom, lebo písať vážne o vážnej téme vážne, kto by to čítal…? Teda leží babička na smrteľnej posteli a hovorí synovi: „Syn môj, musím sa ti priznať – bola som znásilnená!“ Syn zalapá po dychu a zbrunátnie: „… a to preto teraz zomieraš? Preboha, toho, kto ti to urobil, tak ho dostanem do basy, prisahám!“ – zastrája sa. „Ale nie, to nebolo teraz…“ – oponuje babička. „… to bolo pred 50 rokmi! Veru… Vieš, to ale znamená, že tvoj tata vlastne nie je tvoj tata, Bohouši, tak-tak…“. Bohouš zalapá po dychu: „…a-a-a čo ja teraz s tým? Čo to znamená, že môj tata nie je môj tata…? Čo mám teraz robiť, ježiš-mária?“ Babička na to: „No už nič… Vlastne teda keď zomriem, tak zober z mraziaku tú modrú handru v igelite, ktorú tam obchádzam roky – vieš, to sú moje večerné šaty, keď sa to stalo…! Sú tam také fľaky, však vieš… No proste genetický materiál. Boli to chalani zo susednej dediny – na zábave ma opili a potom ktohovie koľký na mne boli…! No fúj! A keď som zistila, že som tehotná, tak som to hodila na tvojho tatu – ktorý teda nie je tvoj tata – a on si ma musel vziať, chudák. On mi dvoril, ja som ho nechcela, ale teraz mi bol dobrý… Nič netušil… A zanesieš to na políciu a oni už zistia, že kto to bol – tá genetika dnes robí divy.“ „Preboha, mama, a prečo si to nehlásila hneď? Však možno už mnohí ani nežijú…!“ – lamentuje syn. „Keď ja som sa tak bála! To tak, aby o tom celá dedina hovorila! Od hanby by som sa prepadla pod zem. Ale teraz, keď pod tú zem idem tak či tak, tak je to už jedno…“ – hovorí babička.
Tak to bol vtip na ilustráciu, že aké je „úžasné“ mať nekonečnú premlčaciu dobu, resp. že žena si môže aj po desaťročiach zrazu spomenúť, že bola kedysi znásilnená… No čo je to vlastne znásilnenie?
Mám na to vtip z iného súdka, taký staršieho dáta, asi poznáte: Do poprednej banky nonšalantne vkráča dáma nejasného veku v lodičkách, elegantný kostým, klobúčik so závojom, perlový náhrdelník, biele rukavičky… Bankový úradník sa už zdiaľky ukláňa a hovorí: „Dobrý deň, ručičky bozkávam – čím môžem poslúžiť, milostivá…?“ Dáma nenáhlivo vytiahne jednu zelenú bankovku, posunie ju k úradníkovi a zaštebotá: „Prosím si týchto 500 dolárov zameniť za naše, ďakujem pekne…“ Úradník zalapá po dychu, zoberie síce bankovku s obrázkom Lincolna, obkúka ju, ale hneď ju zase vracia: – „Prepáčte milostivá, ale tá bankovka je proste falošná, nemôžem ju zameniť…!“ „Preboha! Ale to nie je možné! Iste sa mýlite! Skúste sa pozrieť lepšie…!“ – zneistie dáma. „Ale nie, milostivá, mne je to jasné z diaľky – na päťstovke má byť prezident McKinley a nie Lincoln. Lacný falzifikát…“– vrtí hlavou úradník. Dáma na to zalapá po dychu: – „No to je hrozné! …to ale teraz znamená, že som bola vlastne znásilnená!!!“ – horekuje dáma nejasného veku…
Teraz je čas spomenúť si na moju najsamprvšiu lásku – slečnu, ktorú som spoznal ešte ako pannu a ktorá sa mi pred stratou svojho „vienka zeleného“ raz zdôverila, že bola kedysi znásilňovaná a to takmer hodinu! Fú!!! Celkom to mnou zamávalo… „Hodinu ťa akože niekto znásilňoval…? A bola si to nahlásiť?“ „No nie, však ja som sa nedala – stále som panna!“ – uisťovala ma slečna s postavou boxera – však jej brat bol skutočným boxerom, juniorským šampiónom dokonca! Keď som sa pýtal na detaily, tak vysvitlo, že oným znásilňovateľom bol nejaký fešný mladík, s ktorým sa spoznala na nejakom tábore. Tam si padli do oka i do reči, ale inak to bolo stále v kamarátskej dimenzii. No raz ho stretla v lesíku na chodníku a on ju vraj nechcel pustiť ďalej – kým mu nedá pusu! Tak sa tam teda tak hodinu naťahovali za ruky, lebo holt, mládenec bol zvyknutý, že nie je odmietaný, frajer jeden a nemohol uveriť, že túto poctivú kresťanku nezvedie. No nezviedol… A ona mala pocit, že bola znásilňovaná, lebo jej predsa násilím bránil v ceste, hoci nepadla ani len tá pusa! No však vieme – pusou sa to zvykne iba začínať, všakáno… Takže jemu odolala a zachovala si ten vienok zelený – pre mňa, cha! No fakt som si nebol istý, či to bolo možné kvalifikovať ako pokus o znásilnenie – oná penetrácia síce nanastala, ale snaha o ňu zjavne bola! Že sa skutok nestal, nebola zásluha násilníka, ale fyzickej zdatnosti sestry boxerského šampióna, nie…?
Faktom ale je, že neskôr som ju znásilnil ja sám!!! …ale už je to premlčané, to bolo ešte v minulom tisícročí predsa…! Teda ak to bolo naozaj znásilnenie, všakáno…. To bolo tak, že sme začali spolu žiť ako druh a družka, no časom som si všimol, že je nejaká náladová. Proste bývala buď ako slniečko na hnoji, alebo sa zasekla a zmenila sa na odutú fúriu odmietajúcu komunikáciu. Vtedy som to ešte nevedel, ale dnes už viem, že je to tzv. bipolárna porucha. (Podobnú partnerku mal aj Ivan Vyskočil – tú Anife, aj slávna Catherine Zeta-Johnson ju má!) No a keď sa x-tý raz takto zasa sasekla, tak som sa jej pýtal, že čo jej zase je? Nič, ticho… Tak som prehodil, že to bude asi tým, že sme ráno nemali sex… Nič, ticho… Tak som som ju teda volal do spálne – argumentoval som aj tým, že MUDr. Plzák odporúča sex na odbúranie napätia vo vzťahoch – ale furt nič… Tak jej položartom-polovážne hovorím, že ju teda budem musieť znásilniť pre jej dobro, na zahnanie tej jej odutosti! Teda niečo ako liečba sexom… „Pch, tak len skús…!“ Vyblafla zrazu! A viac nebolo treba!!! Už aj som bol na nej!
No ale to vám poviem, znásilňovať sestru juniorského boxerského šampióna bola teda fakt drina – tak po pol hodine som sa konečne dostal aj dnu, keď sa už konečne začala usmievať. „No vidíš, pomohlo to!“– zajasal som. „…a stačilo ťa len trocha znásilniť!“ – pokračoval som. „No to určite – vôbec si ma neznásilnil! Keby som sama nechcela, tak nič nie je…!“ – odsekla a ja som sa začal báť, že sa zasa zasekne… Holt, ešteže to znásilňovanie zobrala ako takú vzrušujúcu predohru!
Tož, viac som túto „liečebnú metódu“ ale nepoužíval, lebo znásilňovať sestru boxerského šampióna bola ozaj veľká drina, nemal som na to čas a jeden človek nevedel, či sa začne usmievať a či nie, či veru neskončím raz v tej base! Kvôli jej chorobe… Však nebola moja manželka, len družka. Radšej som ju vypoklonkoval, lebo liečiť sa nechcela, že ona je predsa normálna, hoci si to všetci moji kámoši všimli, že je nejaká divná a zblázniť sa z nej, som sa zasa nemienil ja…
No čuduj sa svete – ale ani ako manžel nemá človek zaručený sex! Tie „manželské povinnosti“ vlastne až tak povinnosti nie sú, teda pre ženy… Pripomínam v tomto smere historku od popredného sexuológa a primára-pôrodníka MUDr. Radima Uzla, ktorý v TV tvrdil, že robil aj súdneho experta. Raz takto riešil prípad znásilnenia – manželka udala manžela! Ona bola učiteľka, on inžinier – teda na prvý pohľad vzdelaní kultúrni ľudia. Nič ako lumpenproletariát – opitý chlap príde z krčmy, prefacká a povalí unavenú ženu…
A predsa! Ako k tomu došlo? Nuž, pani učiteľka totiž doma „vychovávala“ aj svojho manželíka – prišlo jej, že jej málo pomáha s domácimi prácami a tak ich začala bodovať a keď mal dosť bodov – mal nárok na sex! No raz sa na ňu vrhol, hoci nemal dosť bodov a tak ho nemilosrdne udala za znásilnenie! A dostal natvrdo pár rokov, chlípnik lenivý jeden… A pán Uzel sa len usmieval popod fúzy, že: – „…a přitom mu stačilo vysypat jeden odpadkový kúš a měl by plný počet bodú…“! Asi už bol vysypaný, aj povysávané bolo, aj okná umyté, aj riady, ktovie. Chtíč je chtíč…!
Veru, ani len ten Taliban nepresadil zákonný nárok chlapa na sex aspoň raz týždenne. Kedysi to spomínali v médiách. Chlapi, ktorí sa neboja vojakov impérií a ktorí porazili 3 impériá, sa doma boja svojich žien! A že matriarchát zanikol…! To určité…
No a keď sme pri vojakoch impérií, tak pripomínam WW2. Po porážke Wehrmachtu nechal Stalin svojich „soldátov“ 2 týždne užívať si víťazstva v Nemecku – teda vo svojom sektore. Rabovanie, znásilňovanie, alkohol… Čítal som, že sa odhaduje na cca 2 mil. znásilnených Nemiek. Vraj to brali do radu – staré, mladé – vsjo ravno! Nejedna to neprežila, ale skôr šlo o následné samovraždy. Inak takto, znásilnenia od „našich osloboditeľov“ pod velením maršála Malinovského, boli časté aj u nás. Česká herečka Květa Fialová sa napr. tiež stala ich obeťou! Spomenula síce, že dôstojník dal oných páchateľov verejne popraviť, ešte sa musela na to pozerať, ale traumu jej to veru nezmiernilo…
A veru, aj o moju babku sa pokúšali! Tož, bola síce už postaršia, ale nepochybne bola priamou potomkyňou onej Věstonickej Venuše! Úplne identické postavy! Ale vraj sa im nejako vyhla… Ktovie. No faktom je, že nám za socíku nehovorili, že Malinovského 2. ukrajinský front mal aj divízie z väzňov, ktorým sľúbili skrátenie trestu za odslúženie si vojančiny – čiže oslobodzovali nás zločinci! Čo však neboli samí Ukrajinci, front sa volal po svojom operačnom nasadení na Ukrajine, všakáno. Pravda, na druhej strane za Stalina ste šli do basy za hocijakú hlúposť…
No a čo ostatné „oslobodené“ sektory? Tam sa neznásilňovalo? No veľmi nie – ale nebolo to preto, že by Američania, Briti a Francúzi boli menej sexuchtiví – oni mali totiž menu! Nie obed, takú sexuálnu – mali cigarety, čokolády, žuvačky – no hlavne nylonové pančucháče! Ha! To bol vtedy hit! Prvé umelé vlákno. U nás sa vyrábalo pod názvom silon. Za takmer neviditeľné priehľadné nylonky/silonky sa mladé Nemky išli zblázniť! Hádam aj rote by niektoré dali… Vraj ktorá ich nemala, tak si aspoň nakreslila čiaru švu – že teda akože má.
Mimochodom, títo západní osloboditelia boli samozrejme veľmi žiadaným artiklom aj ako manželia – nejedna Nemka si zrátala, že je lepšie byť zamilovaná do Američana, ako napr. do Angličana, nehovoriac o porazených Nemcoch a mnohé odcestovali do U.S.A. Ale ako perličku uvediem, že samozrejme ako prvé po nich šli mieste profesionálky v oblasti sexu. Až bol z toho škandál! Napr. na filmových záberoch boli oslobodzujúci vojaci vítaní miestnymi krásavicami, ktoré ich nadšene objímali len taký fukot – a potom sa ukázalo, že sú to miestne ku…y, ktoré predtým roky hádzali rovnaké úsmevy po Nemčúroch z okupačnej armády! Čo úsmevy, pekne ich aj „podojili“ – „Dojčov“… No a „herečky“ potom nedobrovoľne účinkovali aj na ďalších záberoch – pravda, rozjarené úsmevy ich už prešli – to ako ich miestni občania potupne holili dohola! Ale aj s oholenými hlavami to boli pritom furt miestne „štetky“, všakáno…
Takže aké znásilnenia? (Pripomínam ten vtip z banky…) No sú aj znásilnenia opačného garde – znásilnený chlap! Že také nepoznáte? No veď, neráta s tým akosi ani zákon… Ale ide o princíp! Však spýtajte sa napr. takého Karla Gotta, či Borisov – ako toho „nášho“, bývajúceho na Floride, či Beckera, toho ryšavého nemeckého tenistu!
Pravda, Gott je už so svojím menovcom – no spomínam si, že jeho dve prvé dve dcéry boli akosi mimo jeho želania! Žena sa cíti byť znásilnená, ak nie je rešpektovaná jej vôľa, že sex nechce – no a čo chlap, ktorý sexuje a nemá vôľu byť otcom, nechce dieťa – no odrazu ho má! Iste, môže to byť „nehoda“, ale práve slávnym a bohatým chlapom sa stáva, že im ženy takrečeno ukradnú spermie!
Taký Gott, ktorému ženy padali do lona samé od seba, vždy pritom hovoril, že dohoda bola, že deti nie – ale boli! Síce sa o ne postaral, ale na plánované rodičovstvo si našiel náležitú partiu… No a Becker? Trocha sa zahral na Clintona a Moniku – teda len orál s jednou „profíčkou“ – no zrazu požadovala po ňom alimenty, že má s ním dieťa! Ukázalo sa, že oná dáma „genetický“ materiál ani nezhltla, ako sa sluší, ani neinštalovala na svoje modré šaty ako Monika Lewinski, ale vypľula do striekačky a vpravila si ich do vagíny! Márne sa Becker bránil, že vedome nesexoval, testy potvrdili, že je otcom a zákon, ktorý je vždy pozadu za kreativitou zločincov – bol na strane lupičky jeho spermií!
A „náš“ Boris? Tak z kusých informácií o jeho intímnom živote som dospel k názoru, že jedna z matiek jeho jedného dieťaťa mala pocit, že má za materstvo málo, tak sa dožadovala viac – bola ale z toho hádka a lietalo ako ich dieťa, tak facka… A následná dohoda asi bola, že ak chce viac, tak musí aj viac makať, lebo Boris ju „poveril“ byť matkou aj ďalšieho dieťaťa – no a ako sa mu odmenila? Zničila mu politickú kariéru! A Boris tiež nepochopil, že keď sa bude stavať do role starostlivého otca, ktorý nedovolí ubližovať svojmu dieťaťu, tak si to pohnojí u žien, ktoré očakávajú, že muž bude v prvom rade ochrancom žien a „ich“ detí – teda detí žien! Sú ženy, ktoré deti považujú výhradne za svoje – právo byť otcom normálne beztrestne upierajú otcom svojich detí, degradujúc ich tak do rolí len púheho inseminátora a následne akéhosi „Gina“, ktorý im má postaviť zámok, resp. aspoň dom, či byt – a potom zalez do fľaše a daj mi pokoj! (Žiaľ, poznám aj z vlastnej praxe, veru…! )
Bolo to bežné aj za socíku – 17 ročná dievčina už bola „nabúchaná“ – tak pritlačila na mládenca, že „…a teraz si ma musíš vziať!“ Za rok mala druhé dieťa – to už bola sociálny prípad a za 2-3 roky mladá rodinka nafasovala byt – a po piatich rokoch sa už rozvádzali – pravda, byt a deti zostali manželke a exmanžel sa musel pobrať! Dobré, čo? Ale to fungovalo len za Husáka – však „Husákove deti“… Teraz môže slečna rozťahovať nôžky koľko chce – nedostane rýchlo a lacno bytík od štátu! Niet divu, že dnes sa ženy vydávajú až po tridsiatke. Ale lúpeživé maniere nezmenili! Poznám také, ktoré dokopali chlapa, aby jej postavil dom – a potom šup ho – vykopli ho zo „svojho“ domu! V princípe krádež – ale z litery zákona len rozvod z majetkoprávnym vyrovnaním – obyčajne v neprospech muža! A nejeden taký muž skončil ako bezdomovec! Však čo s „cudzím“ chlapom, ktorý sa chce len najesť a vyspať s manželkou vo „svojom byte“ – ktorý nepochopil, že jeho biologická funkcia nie len ženu oplodniť, ale dať za to žene aj byt!
No ale už končím. Na záver by som chcel urobiť aj nejaký záver, všakáno. Konkrétne mám nejaké návrhy. Napr. že problematiku znásilnení by mala komplexne prebrať nejaká odborná medzirezortná komisia zložená ako z psychológov, sociológov, sexuológov, kriminalistov, tak aj obetí, publicistov apd. Vidieť, ako je táto téma akurát pokrytecky zneužívaná na mlátenie politického oponenta je fakt hnus! A ak sa k tomu znižujú ženy, tak o to väčší! Takto sa zložité problémy – a tým znásilnenie iste je – neriešia! Predĺženie premlčacej doby je síce super – časom sa nájdu nové technológie – no znásilnená žena nemá otáľať s nahlásením skutku! Je aj v ich záujme, aby sa zločin vyriešil čo najskôr – a otáľaním akurát miznú dôkazy… Akékoľvek podozrenie zo znásilnenia by mali povinne nahlásiť! Ako vodiči sme povinní nahlásiť každé neúmyselné zbúranie semafóru, všakáno – a žena môže čakať roky, kým sa uistí, že bola znásilnená…??? Nevie, čo je to znásilnenie…?
Chápem, pre mnohé ženy je problém ísť na políciu a cudzím chlapom v uniformách vysvetľovať, ako a kedy ich znásilnil nejaký cudzí, či známy chlap – k tomu sa obávajú tej hanby… (Viď prvý vtip o babičke!) Je taký problém napr. ustanoviť nejaký že „zásahový tím“ na riešenie znásilnení, ktorý by mal len ženské osadenstvo a tvorili by ho nielen kriminalistky, ale aj psychologičky, ktoré by najprv prediskutovali, že čo sa vlastne stalo a ako postupovať? Že také vyjednávačky – polícia má predsa funkciu školeného vyjednávača – ale tak ako viem hlavne na únoscov, či samovrahov – a na znásilnené ženy nič? Možno už je, len o tom neviem, neriešim, neočakávam svoje znásilnenie… Medvede už svoj tým majú – ženy si ho nezaslúžia?
Rovnako tak je inštitút utajeného svedka – a čo inštitút utajenej obete? Že by bola zaručená anonymita obete pri všetkých úkonoch s tým, že kto to vynesie na verejnosť, tak ho neminie vysoký trest? Lebo napr. taký obvinený to bude rád rozmazávať na verejnosti – „…si predstav, tá krava ma udala, že som ju znásilnil…! Hovorila síce že nie, ale však keď žena hovorí nie, tak je to áno predsa, či nie…!“ Je to ich zbraň proti obeti – no štát má dať zbraň hlavne obeti, nie páchateľovi!